Lučenec

Základné údaje

Hospodárske a kultúrne centrum historického regiónu Novohrad. Erb mesta, pelikán kŕmiaci svoje mláďatá vlastnou krvou, vznikol v 15. stor. Historické názvy: Luchunch (1247), Losunc (1271), Lusunch (1271), Losunch (1275), Losoncz (1451), Lucženecz (1773), potom Losonc, Lučenec.

Geografia

Mesto leží v Z časti Lučenskej kotliny na nive a terase potokov Tuhársky a Kriváň. Povrch chotára tvoria stredotreťohorné íly, mladotreťohorné tufické íly a pieskovce, andezitové zlepence pokryté štrkopieskami a sprašou. Zoogeograficky patrí k stepnej zóne. Flóru tvoria porasty cerových dúbrav a dubohrabín, miestami nahradený agáčinami. V mestských parkoch (na celkovej ploche cca 27 ha) sa vyskytuje 148 cudzokrajných drevín, medzi nimi chránené stromy napr. ginkgo dvojlaločné, platan javorolistý, lipa veľkokvetá. Ornitofauna v lučenskej kotline zahŕňa asi 195 druhov vtákov. Evidovaných je tu vyše 1800 druhov živočíchov. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z doby kamennej (pracovné nástroje), bronzovej (džbánok a 8 mečov s jazykovou rukoväťou), železnej (súčasť konského postroja) a z obdobia sťahovania národov urny. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1247 (listina kráľa Bela IV.). Ako mesto, oppidum, sa spomína už v r. 1299, 1327 a 1412. Územie mali v držbe rody Kačičovcov, Lossonczyovcov a i.

Na rozvoj mesta nepriaznivo vplývali vojny s Turkami a stavovské povstania. Mesto bolo dvakrát vypálené. Prvý raz vojskami Gabriela Betlena (3. 11. 1622) a druhý raz cárskou ruskou armádou (8. - 9. augusta 1849).

Miestna časť Tuhár (1299 Tugar), bola osobitným mestečkom. Od 17. stor. patrila rodu Szilassyovcov a s obcou Malá Ves (1553 Kis Falud) a usadlosťou Fabianka (1275 Tema, Tomaj, Fabianfalva) boli pripojené k Lučencu až v r. 1891.

Oobci Opatová (Apadfalwa) je zmienka z r. 1548, avšak už v 13. stor. tu stál kláštor Cistercitov. Samostatnou obcou bola aj Slatinka (1265 Zalathna). Do vojenskej a literárnej histórie vošiel Lučenec bitkou pri Lučenci 7. septembra 1451, v ktorej zvíťazili vojská Jána Jiskru z Brandýsa nad početnejšou armádou Jána Hunyadiho. Bitku opísal český spisovateľ Alois Jirásek.

Vr. 1872 bol Lučenec už mestom so zriadeným magistrátom. V r. 1919 bolo mesto pripojené k ČSR, v r. 1938 - 45 k Maďarsku. Súčasné hranice okresu boli vytvorené s platnosťou od 1. 1. 1997.
Cechová výroba vznikla už v 16. stor. Od 18. stor. zatláčali poľnohosp. rôzne remeslá ako garbiarstvo, obuvníctvo, zámočníctvo a pod. V r. 1847 bolo v meste 344 samostatných majstrov. Na trhoch prevládal obchod s obilím, v 19. stor. sa tu konali ročne aj 2 jarmoky s vlnou. Spriemyselňovanie mesta začalo v druhej pol. 19. stor. V r. 1846 založili garbiareň a v tom istom roku sa otvorila aj sporiteľňa (mesto kúpilo 100 účastín). Postupne vznikli ďalšie významné továrne, Schöllerova pakfónka (1854), Parný mlyn (1867), smaltovne (1884 Sternlichtova, 1892 Rakottyayho), závod na výrobu poľnohosp. strojov (1904), výroba olovených rúr a brokov (1907) a i. Na rozvoj hospodárstva regiónu mala veľký vplyv výstavba železničných tratí Budapešť - Lučenec - Zvolen (1871), Lučenec - Ipolytarnóc -Balassagyarmat (1896), Lučenec - Poltár (1901) a Lučenec - Halič (1906). Po vzniku ČSR bol vyspelý lučenský priemysel zrušený. Po 2. svetovej vojne sa postupne rozvíjal drevospracujúci (nábytkárstvo), textilný (vlnárske závody), strojársky (výroba strojov), potravinársky priemysel (konzerváreň, liehovar) a i. Krátko po r. 1989 nastal útlm priemyslu (priemerná úroveň nezamestnanosti je okolo 25 %) a prosperujú len bývalé keramické závody, tehelne, spracovanie mäsa a niekoľko menších podnikov. Vypracovali sa perspektívne plány na vybudovanie silikátového hospodárstva v oblasti Lučenec - Poltár a priemyselného parku. Rozvíja sa obchodná spolupráca s Maďarskom.

Lučenec bol a je kultúrnym a spoločenským centrom Novohradu. V druhej polovici 20. stor. nepremyslená prestavba mesta zlikvidovala značnú časť významných historických objektov (pôvodné kino Apollo, kaviareň Royal, Hekschov dom, hotel Budapest, ortodoxná synagóga, budovy v okolí Nám. republiky a i.). Historické jadro mesta bolo v r. 1991 vyhlásené za pamiatkovú zónu. K významnejším historickým budovám patrí barokový rím. kat. kostol z r. 1783, evanjelický a. v. z r. 1784, ktorý bol v r. 1859 prestavaný v neskoroklasicistickom štýle, kalvínsky kostol v r. 1853 prestavaný na novogotický (počas prestavby sa v krypte našiel tzv. lučenský poklad), neogot. synagóga z r. 1925, Reduta z r. 1849 (prestavaná v r. 1856), radnica (1894), kaštiele (Szilassyho, v Opatovej, v Dolnej Slatinke a Malej Vsi) a ďalšie. V cintorínoch (kalvínsky, starý a nový židovský, mestský) sú pochované významné rodiny a osobnosti mesta: rodiny Szilassy, Rakottyay, Szígyártó, Fatavich a ďalšie, Pál Ráday, József Kármán, Károly Sükey, Július Szabó, Božena Slančíková Timrava, Ľudovít Bazovský a ďalší. V meste sú pamätné tabule venované Jánovi Danielovi Perliczimu (1705 - 1778) stoličnému lekárovi, zakladateľovi prvej lekárne v Novohrade (1732), Józsefovi Kármánovi (1769 - 1795), Sándorovi Petőfimu (1823 - 1849), Jankovi Kráľovi (1823 - 1876), Božene Slančíkovej-Timrave (1867 - 1951), ktorá má v meste aj sochu aj bustu, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi (1880 - 1919), ktorý tu má pamätník s bustou, Júliusovi Szabóovi (1907 - 1972), Dr. Zoltánovi Speidlovi (1880 - 1917), Zoltánovi Brüllovi, Lajosovi Schererovi, Józsefovi Szilassymu a Israelovi Wohlovi, ktorému bola pamätná tabuľa odhalená pri príležitosti 150. výročia vypálenia mesta v r. 1849.

Mesto má bohaté divadelné tradície. Prvé ochotnícke súbory vznikli v prvej polovici 19. stor. (prvé ochotnícke divadlo na Slovensku v r. 1810). V súčasnosti tu pracujú divadelné súbory B. S. Timravy a J. Kármána. Ďalšie významné inštitúcie sú Novohradská knižnica (prvá mestská knižnica bola založená už v r. 1850), Novohradské múzeum (1977), galéria (1980), Štátny archív, kino Apollo, Dom Matice slovenskej a Maďarské kultúrne centrum. Súčasná regionálna tlač je reprezentovaná tromi titulmi, MY - Novohradské noviny, Mestské noviny a občasníky.

Vzdelávanie má v meste bohatú tradíciu. Prvé gymnáziá, evanjelické a kalvínske, vznikli už v 17. stor. a lýceum v 19. stor. V 20. stor. vznikli ďalšie stredné a odborné školy, pedagogická, stavebná, zdravotnícka a ekonomická a stredné odborné učilištia, v súčasnosti pretransformované na stredné združené školy. Možnosť gymnaziálneho štúdia sa zachovala počas všetkých politických a spoločenských zmien, v poslednom období už aj s možnosťou štúdia na súkromnom gymnáziu. Otvorili sa aj detašované pracoviská vysokých škôl (Pedagogická fakulta UK, Ekonomická fakulta SPU a i.). V meste sa nachádza nemocnica s poliklinikou, 12 lekární, 32 ambulancií praktického lekára, 39 odborných ambulancií, domov dôchodcov, 11 komerčných bánk, 18 komerčných poisťovní, 2 obchodné domy, 3 hotely, 3 penzióny a 2 turistické ubytovne.

Vmeste pôsobia viaceré cirkvi, rím. kat., ev. a. v., reformovaná, Bratská jednota baptistov, židovská náboženská obec a i.

Šport

Prvé telocvičné a športové spolky vznikli v 2. pol. 19. stor. Atletický klub bol založený v r. 1902, LAFC (Futbalový klub) v r. 1918. Výborné klimatické podmienky má letectvo a parašutizmus. Konali sa tu Majstrovstvá sveta v parašutizme v r. 1982 a 1991. V súčasnosti Basketbalový klub E. S. O., je účastníkom 1. ligy za mužov. V Lučenci sa narodili početní olympionici. Prvý z nich, Dr. Zoltán Speidl (1880 - 1917) na OH Paríži v r. 1900 obsadil 5. miesto v behu na 800 m. Od r. 1993 pôsobí Olympijský klub. Telesnú výchovu a šport organizuje Krajský útvar slovenského združenia telesnej kultúry v Lučenci. Aktívne sú turistické organizácie. Pre potreby športového vyžitia obyvateľstva fungujú zariadenia, štadión LAFC, otvorené a kryté tenisové dvorce, plavárne a športová hala s rehabilitačným strediskom.
M. č.: Lučenec, Malá Ves, Opatová.

Na zobrazenie miesta na mape táto stránka využíva služby Google maps, preto ide o orientačné zobrazenie a nezodpovedáme za aktuálnosť tohto zobrazenia