Komárno

Základné údaje

Komárno leží pri sútoku Dunaja s Váhom. Rozvoj mesta ovplyvnila jeho výhodná geografická poloha. Ohraničenie z troch strán riekami mu dalo vojensko-strategický význam. Splavné rieky boli vhodným prostredím pre rozvoj lodiarskeho priemyslu, vodnej dopravy a obchodu. Nížinná oblasť s úrodnou pôdou je zase predpokladom pre rozvoj poľnohospodárstva. Komárno má bohatú históriu a kultúrne tradície. Patrí medzi najstaršie mestá na Slovensku. Ku Komárnu patria mestské časti či predmestia Robotnícka Štvrť (Bene), Letecké pole (Singellő), Malá Iža (Kis Izsa), Nová Osada (Kabátfalu), a bývalé obce Kava (Kava), Hadovce (Gadóc) a Nová Stráž (Őrsújfalu).

Pôvod názvu mesta nie je dostatočne objasnený. Koluje o ňom niekoľko dohadov. Podľa Anonyma názov pochádza od Ketelovho kmeňa Kumánov, ktorí pochádzali od rieky Kamy. Odvodzuje sa aj od slovanského slova komár, nemeckého comorn (komora), alebo Rimanmi založeného mesta Commercium. Našli sa aj takí, ktorí pôvod názvu hľadajú v summerčine com-brana rorum opevnené mesto, usadlosť. O založení Komárna sa zmieňuje Anonymova kronika (Gesta Hungarórum), podľa ktorej kmeňový náčelník Ketel po obsadení Panónie za svoju vernosť a oddanosť Arpádovi, dostal do daru kus zeme pri Dunaji na sútoku s Váhom, aby tam postavil hrad. Podľa Anonyma Ketelov syn Alaptolma tu postavil kamenný hrad, ktorý nazval Komárom. Po smrti ich tu oboch pochovali podľa pohanského rítu. Predpokladá sa však, že tu už Kelti a po nich aj Rimania mali kamenný hrad, čo však doposiaľ nie je doložené. Sporadické archeologické nálezy po Keltoch a Rimanoch v blízkosti pevnosti a na území mesta dosvedčujú, že toto strategicky významné miesto nad sútokom Váhu s Dunajom, ovládajúce brod cez Dunaj, ktorý bol použiteľný v každom ročnom období, nenechali bez povšimnutia.

V avarských pohrebiskách, z ktorých je na území mesta niekoľko, sa našli okrem hrobov bojovníkov aj hroby žien a detí. Podľa nálezov v jazdeckých hroboch vyplýva, že v časti hrobov boli pochovaní príslušníci vyššej avarskej šľachty, čo je dôkazom toho, že tu nebola len strážna stanica, ale významnejšie sídlo v rámci Avarského kaganátu (mocenský a vojenský útvar Avarov). V Starej a Novej pevnosti sa doposiaľ archeologický prieskum nekonal, nedá sa určiť, kto, kedy a ako prvý využil tento strategický bod a postavil tu hrad. Miesto stáročia slúžilo vojensko-strategickým cieľom. Pevnosť považovali za nedobytnú, čo charakterizuje socha Komárňanskej panny na rohu bašty s nápisom NEC ARTE NEC MARTE (ani silou ani ľsťou). Po príchode Maďarov sa už písomne dokumentuje ako kráľovský hrad. Dôležitú úlohu zohralo Komárno v období tatárskeho vpádu, keď sa zaradilo medzi tých niekoľko kamenných hradov, ktoré odolali tatárskym hordám a múry hradu ochránili životy obyvateľov hradu a širokého okolia.

Zrejme to malo za následok, že kráľ Belo IV. listinou z r. 1265 udelil Komárnu výsady a mestské práva. Po odchode Tatárov kráľ Belo IV. dlhší čas strávil medzi bezpečnými múrmi hradu. Komárno z rúk Matúša Čáka prebral v r. 1315 obliehaním Karol Róbert. V Komárne sa často zdržovali uhorskí panovníci. Rád tu trávil čas Žigmund Luxemburský a jeho manželka Mária. Prvý habsburgovec na uhorskom tróne Albert, napriek krátkemu panovaniu trvajúcemu len necelý rok, vydal niekoľko kráľovských rozhodnutí, týkajúcich sa župy. Albert po nešťastnom ťažení proti Turkom, ktoré skončilo bez víťaza, cestou domov zomrel na území župy. Pár mesiacov po jeho smrti, 21. februára 1440 v neskorých večerných hodinách sa v Komárňanskej pevnosti narodil kráľ Ladislav V., nazývaný Ladislav Pohrobok. V ten deň do Komárna priviezli z Vyšehradu odcudzenú Svätoštefanskú korunu. Matej Korvín tu mal renesančný palác a obľúbený poľovný revír. Na Dunaji pod hradom kotvila kráľova celá pozlátená loď Bucentaurus, viac umelecké dielo ako plavidlo hodné kráľa, postavené v Benátkach na spôsob reprezentačných plavidiel benátskych dóžov. V r. 1715 bolo Komárno piatym najväčším mestom v Uhorsku. Privilégium slobodného kráľovského mesta Komárnu udelila Mária Terézia v r. 1745. Rozvoju mesta však neraz zabránili časté prírodné katastrofy ako požiare, povodne, zemetrasenia a epidémie. Najstrašnejšie zemetrasenia boli v rokoch 1763 a 1783.

Prvá komárňanská pevnosť, dnes nazývaná Stará pevnosť bola postavená na mieste pôvodného kamenného hradu. Dostavanie tejto pevnosti sa datuje podľa nápisu na bráne do r. 1550. Pevnosť, prestavaná podľa talianskeho vzoru a zdokonalená, zažila zaťažkávaciu skúšku v roku 1594, keď sínanský paša so stotisícovým vojskom jeden celý mesiac neúspešne obliehal pevnosť. Po páde Nových Zámkov, za panovania Leopolda I. sa k Starej pevnosti pristavila Nová pevnosť. Týmto sa Komárno stalo nedobytnou bránou kresťanskej Európy. Vplyvom napoleonských vojen došlo k výstavbe pevnostného systému na oboch brehoch Dunaja. Zrenovovala sa ústredná pevnosť pre cisársky dvor a začal sa budovať pevnostný systém okolo mesta a s predsunutými pevnosťami na oboch brehoch Dunaja a na severnom brehu Váhu. Pevnostný systém mal poskytnúť útočisko dvestotisícovej armáde. V revolučných rokoch 1848 - 1849 opäť celá Európa upierala zrak ku Komárnu. Komárno sa stalo poslednou baštou revolúcie v Európe. Pod velením gen. Klapku nielenže sa ubránili, ale výpadom z pevnosti zatlačili obliehajúce vojsko Rakúšanov a ruského cára až za Győr. Posádka zložila zbrane až po zložení zbraní maďarského vojska pri Világosi. Napriek porážke revolučných vojsk, obrancovia Komárna odchádzali z pevnosti takmer ako víťazi. Dôstojníci s osobnou zbraňou a všetci obrancovia s osobitným dokladom, ktorý im zaručoval beztrestnosť za účasť v revolúcii, resp. voľný odchod z krajiny.

Pri obsadzovaní ČSR v r. 1968 prechádzali cez Komárňanský most sovietske okupačné vojská s vojskami Varšavskej zmluvy. Počas sovietskej okupácie v Komárňanskej pevnosti a pôvodne k nej patriacej Monoštorskej pevnosti na území Maďarska, bola dislokovaná významná sovietska okupačná posádka, ktorá tu mala umiestnené strategické zbrane. Pevnosť naposledy obývali vojaci slovenskej armády. Vstupom Slovenska do NATO pevnosť stratila svoj význam a dostala sa do majetku mesta. O ďalšom využití sovietskym vojskom zdevastovaných budov v pevnosti sa dnes uvažuje.

Zloženie obyvateľstva sa menilo. Tak v r. 1921 žilo v meste 13584 Maďarov, 2411 Čechov a Slovákov, 729 Nemcov a 128 Židov. V r. 2001 bolo v meste 60,1 % Maďarov, 34,7 % Slovákov, 1,2 % Rómov a 1 % Čechov.

Mesto väčšinou obývali Maďari, v určitých obdobiach bola posádka hradu nemecká. K nemeckej posádke sa časom prisťahovali aj nemeckí remeselníci. Zvlášť mali cech nemeckí a zvlášť maďarskí krajčíri. Pred tureckou rozpínavosťou sa v meste usídlili národnosti pochádzajúce z oblasti Balkánu Srbi a Chorváti, ktorí sa časom asimilovali. Prisťahovalci z Balkánu zväčša slúžili na vojenských plavidlách čajkach, alebo sa zaoberali obchodom. Srbov nazývali Ráci. Mali svoju ulicu, vlastný kostol a cintorín. Patrili k najbohatším vrstvám obyvateľov mesta. V meste bývalo aj niekoľko Slovákov, obchodníkov s drevom.

Po vzniku ČSR nová štátna hranica prechádzala mestom a predmestie, bývalé Újszőny ostalo v Maďarsku a väčšia, historická časť pripadla na územie novovzniknutej ČSR. Zmenou štátnej hranice sa pomaly menilo aj národnostné zloženie obyvateľstva. Do mesta sa prisťahovali českí legionári, colníci, a úradníci štátnej správy z Čiech a zo Slovenska. Väčšia zmena v národnostnom zložení nastala po r. 1945, keď násilným poslovenčovaním, nazývaným reslovakizácia, deportáciou maďarského obyvateľstva do Čiech a výmenou obyvateľstva medzi Slovenskom a Maďarskom sa zmenil pomer národnostného zloženia v neprospech maďarskej národnosti.

Zamestnanos

Komárno bolo predovšetkým mestom so stálou veľkou vojenskou posádkou, čo podnietilo rozvoj remesiel súvisiacich s potrebami vojska. Vojsko potrebovalo obuvníkov, čižmárov, krajčírov, pekárov, gombikárov a pod. Ešte koncom minulého storočia sa na Dunaji a Váhu krútili kolesá vodných mlynov. Tesne pred revolúciou v roku 1848 v Komárne mlelo 67 mlynárskych majstrov a 90 tovarišov. Bolo tu 19 rybárskych majstrov. Z dunajského piesku sa vymývalo zlato a lodní furmani ťahali lode koňmi proti prúdu od Balkánu až na horný tok Dunaja po Ulm. Po rieke Váh sa splavovalo z horniakov drevo pre miestnych drevospracovateľov a obchodníkov s drevom. V r. 1791 bolo v Komárne 60 obchodníkov s drevom. S históriou mesta sú úzko späté osudy stoviek pltníkov, ktorí rok čo rok splavovali po Váhu dôležitý stavebný materiál, drevo. Ich dlhá namáhavá púť dolu Považím končila v Komárne. Splavený materiál sa tu napokon predal. Komárno bolo takto dôležitým centrom obchodu s drevom, čo v nemalej miere prispelo k rozvoju priemyslu a obchodu. Drevo sa v Komárne spracovalo na dosky, vyrábali sa obľúbené tulipánové truhlice a iné výrobky z dreva. Časť dreva splavovali po Dunaji až na Balkán komárňanskí pltníci, talpaši. Obchod s drevom sa tešil takej vážnosti, že keď sa po najstrašnejšom zemetrasení 28. júna 1763 zrútila veža radnice, 279 väčších domov a 785 domov bolo vážne poškodených a v zrúcaninách zahynulo 63 osôb a 102 bolo zranených, cisárovná Mária Terézia z bezpečnostných dôvodov chcela premiestniť mesto na pravý breh Dunaja, radní mesta nesúhlasili, pretože tam nebol vhodný priestor pre prístav pltí. V r. 1905 sa ešte splavilo do Komárna 10890 pltí. Železničná doprava však vytlačila splavovanie dreva po Váhu a tým pltníctvo ako zamestnanie zaniklo. Časom zanikla aj výroba lodných konopných lán. Prestali sa vyrábať strieborné gombíky na parádne uniformy vojakov a príslušníkov miestnych bandérií.

Priemysel

Už v 14. - 15. storočí sa remeselníci na území mesta organizovali do cechov. Napr. cechová listina obuvníkov pochádza z r. 1463, čižmárov z r. 1497. Okrem bežných cechov, ako krajčírskeho, holičského, gombíkarského, kováčskeho, sedlárskeho, klobučníckeho, hrnčiarskeho atď., pôsobili v Komárne aj špecifické cechy, ako cech rybárov, lodných tesárov a staviteľov (superov), lodných furmanov, ktorí ťahali lode koňmi proti prúdu, pltníkov splavujúcich drevo po Dunaji (talpaši) a vodných mlynárov. Remeselníci bývali v uliciach pomenovaných podľa ich príslušnosti k cechom (Klobučnícka ul., Hrnčiarska ul. a pod. ). Každý cech mal vlastnú pochodovú hudobnú skladbu.

Stavba lodí má v Komárne bohatú tradíciu. Základy lodiarskej výroby boli položené už koncom r. 1898, keď sa pri Alžbetinom ostrove vybudoval moderný zimný prístav a na cípe ostrova koncom roka 1898 v novo vybudovanom závode začali s opravou lodí a stavbou plavidiel.

Základný kameň novej lodenice bol položený v roku 1947. Prvé lode sa začali stavať v r. 1950. Je najmodernejšie vybavenou lodenicou v Strednej Európe. Výrobným programom závodu sú riečno-morské remorkéry, riečne osobné lode, technické plavidlá a korčekové bagre až do výkonu 750 m3 za hod. V súčasnosti sa v nej vyrábajú motorové nákladné lode, vhodné na plavbu po moriach a oceánoch.

V r. 1562 sa nakrátko v Komárne usadil so svojou tlačiarňou tlačiar, reformátor Husár Gál, ktorý neskôr založil tlačiareň v Komjaticiach. Stálu a po celom Uhorsku známu tlačiareň založil István Töltési, ktorý sa vyučil remeslu v Holandsku. Tlačiareň sa stala známou po celom Uhorsku vďaka Komárňanským kalendárom, ktoré po Levočských patrili medzi prvé a najznámejšie v Uhorsku a v Sedmohradsku. Najstarší známy Komárňanský kalendár je z roku 1705. Neskôr v meste pôsobilo viacero tlačiarní. V súčasnosti v Komárne pôsobí veľkokapacitná tlačiareň s modernou technológiou a s certifikátom ISO.

Kultúra a školstvo

Prvé školy boli cirkevné. V r. 1649 založili jezuiti katolícke cirkevné gymnázium, ktoré neskôr v r. 1776 prevzali benediktíni. Protestanti datujú založenie svojej školy vyššieho vzdelania do roku 1606. Táto škola odchovala množstvo významných vedcov a literátov. Školu navštevoval aj spisovateľ Mór Jókai. V súčasnosti okrem základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským a maďarským sú dve gymnáziá, stredná priemyselná škola a stredná poľnohospodárska škola s viac ako storočnou tradíciou.

V Komárne pôsobí jediná maďarská univerzita v SR Univerzita Jána Selyeho a pri ref. biskupstve teologický inštitút.

Mesto má bohaté kultúrne tradície. Verejná knižnica je v meste od r. 1827, keď známy maďarský novinár, publicista István Kulcsár venoval župe svoju viactisíczväzkovú knižnicu. Kasíno bolo založené v r. 1836, pokračovateľom tradícií je Okresná knižnica v Komárne, ktorá okrem výpožičnej činnosti organizuje výstavy a kultúrne podujatia. V r. 1863 bol založený spevokol. V súčasnosti v meste pôsobí niekoľko spevokolov, z ktorých Concordia vystupuje často aj v zahraničí.

Spolková činnosť sa začala rozvíjať najmä po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní. V zbierke múzea je dokumentovaných 44 spolkov pôsobiacich v období od r. 1863 do r. 1945. Boli to najmä živnostenské spoločenstvá, spevokoly, divadelné spolky, charitatívne spoločenstvá, samovzdelávacie spolky, športové krúžky a i. Spolky sa členili na základe vierovyznania na katolícke, reformovanej cirkvi a židovské a podľa národnostnej príslušnosti na maďarské, neskôr slovenské a zmiešané. Medzi významnejšie patril Jókaiho spolok s bohatou škálou činnosti. Činnosť Jókaiho spolku bola v súčasnosti opäť obnovená.

V meste pôsobí stále maďarské profesionálne Jókaiho divadlo z vlastnou scénou. Divadelné a iné kultúrne podujatia v slovenskej a maďarskej reči sa konajú v MsKS (Mestské kultúrne stredisko) a v Dome Matice Slovenskej, pri ktorej pôsobí slovenský spevokol. V meste sú tri galérie so stálymi výstavami. Najväčšou je súkromná T galéria, v ktorej sa konajú medzinárodne stretnutia známych výtvarníkov. Spolok komárňanských výtvarníkov Spoločnosť ateliér vydáva periodikum Ateliér. O kultúrne vyžitie občanov maďarskej národnosti sa stará miestna organizácia CSEMADOK, ktorá vyvíja bohatú prednáškovú a vzdelávaciu činnosť vo vlastnej budove. Organizuje výstavy prác výtvarníkov z okolia. Občianske združenie Pro arte Danubii Komárno v priestoroch bývalého vojenského kostola (pôvodne kostol františkánov) periodicky usporadúva výstavy. Pre priateľov operiet sa každoročne konajú Lehárove dni. Celoslovenská prehliadka amatérskych divadelných súborov sa koná v rámci Jókaiho dní. Najväčším kultúrnym podujatím presahujúcim hranice SR sú Komárňanské dni. Jednotlivé podujatia sa konajú v súčinnosti s maďarským Komáromom. Vyvrcholením je pouličný beh Komárno - Komárom. V Komárne sa narodil spisovateľ Jókai Mór a hudobný skladateľ, autor mnohých známych operiet Franz Lehár. Obaja význační rodáci mesta majú svoje múzeum.

Mesto prevádzkuje mestskú televíziu a vydáva týždenník Komárňanské listy, udržuje družobné styky s mestami Komárom v Maďarsku, Weissenfelsom a Kornwestheimom v Nemecku, Lietom vo Fínsku a s Kralupami nad Vltavou v Čechách.

Pamätihodnosti

Stará a Nová pevnosť s Palatínovou líniou, Mestská radnica (1725) prestavaná (1875) na základoch bývalej. Pravoslávny srbský kostol (1754) s ikonami dovezenými z Balkánu zo 16 - 18 stor. pred Turkami. Medzi objekty pamiatkovej zóny patrí rím. kat. kostol sv. Ondreja s barokovými prvkami z r. 1756 a posl. prestavbou v rokoch 1850 - 1860), rím. kat. klas. kostol sv. Rozálie z r. 1844, kaplnka sv. Anny a bývalý špitál, chudobinec, ďalej je to klas. kostol ref. cirkvi z r. 1788 s vežou z r. 1832, bývalé klas. reformátske kolégium z r. 1796, bývalé barokové jezuitské kolégium z r. 1748 - 1757 a neogotický Dôstojnícky pavilón z rokov 1858 - 1863. Ďalej sú to Trojičný stĺp (1715), socha rodáka, spisovateľa Móra Jókaiho, dielo komárňanského sochára Júliusa Berecza, socha gen. Juraja Klapku, hrdinského obrancu mesta v revolúcii 1848 - 1849 od sochára Józsefa Rónu, socha M. R. Štefánika od sochára Otakara Španiela, pamätník rodáka mesta, kráľa Ladislava Pohrobka, socha hudobného skladateľa Lehára a súsošie sv. Cyrila a Metoda. Zo súčasnej architektúry je významné Nádvorie Európy, ktoré tvorí sústava stavieb reprezentujúcich stavebné slohy európskych štátov so sochami európskych svätých a uhorských panovníkov a pamätné tabule rozmiestnené po meste.

Šport

Futbalový klub KFC bol založený v r. 1900. Vodácky klub bol založený v r. 1896 a v súčasnosti dosahuje vynikajúce výsledky. V kajak-kanoe klube sa vychovali generácie majstrov sveta a olympionikov. Každoročne sa v meste konajú vodácke preteky o Veľkú cenu Komárna s medzinárodnou účasťou. (predtým Veľká cena slov. lodeníc). Ďalej je tu činný Box klub a Klub vodného motorizmu, ktorý každoročne poriada medzinárodné preteky o Dunajský pohár.

Infraštruktúra

V meste je mestská nemocnica, poliklinika, krytá plaváreň, Múzeum Maďarskej kultúry a Podunajska v 3 objektoch, 3 športové haly, stredisko vodných športov, štadión, stredisko vodného motorizmu, kúpalisko so športovým bazénom a bazénom s termálnou vodou a 3 strediská s tenisovými dvorcami. V Komárne je 10 peňažných ústavov, železničná stanica, autobusová stanica a 2 pošty.
M. č.: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš.

Na zobrazenie miesta na mape táto stránka využíva služby Google maps, preto ide o orientačné zobrazenie a nezodpovedáme za aktuálnosť tohto zobrazenia