Ústredný portál verejnej správy

Informácie o obci

mapa

Topoľčany

Geografia
Mesto leží v sprašovej nitrianskej pahorkatine na nive a náplavových kužeľoch rieky Nitry. Cez mesto preteká potok Chocina. Povrch chotára na aluviálnej rovine rieky Nitry a okrajovej pahorkatine tvoria mladotreťohorné usadeniny pokryté riečnymi uloženinami a sprašou. Nitrianska pahorkatina je v tejto časti ohraničená kryštalicko-druhohornými pohoriami. Na juhu je to pohorie Tribeč, na východe a severovýchode Strážovská hornatina a na severe Považský Inovec. Pahorkatina je pokrytá sprašou, pri severozápadnom a východnom obvode sprašovými hlinami; potoky tečúce z pohorí ukladajú na nej pri zmenšenom spáde náplavové kužele.

Pahorkatinu a priľahlé svahy pohorí odvodňuje rieka Nitra, ktorá patrí svojím režimom do stredoeurópskeho typu riek, s početnými pravo- a ľavostrannými prítokmi (Bebrava, Bojnianka, Radošinka). Pahorkatina patrí do mierne teplej až chladnej oblasti.

Priemerné ročné množstvo zrážok je 600-700 mm, v pohoriach až 1000 mm. Na pahorkatine prevládajú hnedozemné pôdy, smerom k pohoriam illimerizované, v pohoriach rendziny, pararendziny a hnedé lesné pôdy, na aluviálnej rovine prevládajú nivné a lužné pôdy. Na pahorkatine zostali z pôvodných dubovo-hrabových lesov len malé zvyšky s prímesou borovice a brezy.
História
Najstaršie náznaky osídlenia územia súčasného mesta siahajú do staršej doby kamennej, čo dosvedčuje nález častí opracovaného mamutieho kla, nájdeného v blízkosti ohniska paleolitických lovcov v priestore dnešnej Kalvárie.

Najstaršie dejiny mesta sú spojené s existenciou prehistorickej osady, ktorá sa rozkladala na vysokej pravobrežnej terase rieky Nitry v severnom intraviláne súčasného mesta, v lokalite s názvom Hrad. Význam osady kulminuje v mladšej a neskorej dobe halštatskej. Výsledkom vývoja zoskupovania osídlenia v prehistorických a historických dobách sú teritoriálne a právne kodifikované Topoľčany. Historici predpokladajú, že mesto vzniklo asi v polovici 9. stor., kedy vrcholil osídľovací proces na Ponitrí. Oporou pre tento predpoklad je aj názov tejto starobylej slovenskej lokality, ktorý vyjadruje charakteristické prírodné prostredie v čase vzniku osady. Tok rieky Nitry vytvoril v oblasti Topoľčian viacero ramien, v okolí ktorých prevažoval topoľový porast. Logicky potom tunajších osadníkov okolie nazvalo Topoľčaně, t. j. obyv. osady nachádzajúcej sa uprostred topoľového porastu.

Výhodná poloha Topoľčian ležiacich v blízkosti križovatky diaľkových ciest spôsobila, že už v priebehu 11. stor. sa stali trhovým a mýtnym mestom a sídlom fary. Až do vlády Belu III. (1172 - 1196) tvorili s najbližším okolím súčasť kráľovského pozemkového vlastníctva. Za bojové zásluhy Belo III. daroval mesto šľachticom Seudovi a Martinovi. Martinov syn Turda zomrel bez potomkov a Topoľčany odkázal Ostrihomskému križiackemu konventu. Kráľ Belo IV. neuznal nároky ostrihomských križiakov a daroval Topoľčany v roku 1235 správcovi kráľovských stajní Dionýzovi z rodu Türje.

V priebehu 70. rokov 13. stor. došlo v oblasti mesta k významným majetkovým presunom, výsledkom ktorých bola koncentrácia majetku v rukách rodiny Čákovcov. Čákovci potrebovali pre svoje tunajšie domínium opevnené centrum, no rovinatý terén v okolí Topoľčian jeho stavbu neumožňoval. Preto bol Topoľčiansky hrad postavený pomerne ďaleko od mesta. Topoľčany však naďalej zostali hospodárskym centrom panstva. Pravdepodobne koncom 13., najneskôr začiatkom 14. stor. získali Topoľčany mestské privilégiá. Za vlády Matúša Čáka získali aj vonkajšie atribúty stredovekého mesta, boli opevnené priekopami, palisádami a na najexponovanejších miestach aj kamennými baštami. Po smrti Matúša Čáka v r. 1321 sa Topoľčany stali takmer na celé 14. stor. kráľovským majetkom. Ako mesto sa spomínajú prvýkrát v roku 1334. Podľa zachovaných mien členov mestskej rady vyplýva, že v tomto období bola polovica členov nemeckého a druhá polovica slovenského pôvodu. Za vlády Anjouovcov sa v meste začali rozvíjať remeslá. Medzi prvých patrili kováči, mlynári, mäsiari, neskôr pribudli remeselníci uspokojujúci denné potreby obyv. mesta, čižmári, krajčíri, hrnčiari, kožušníci, súkenníci a nakoniec aj špecializovaní remeselníci, zlatníci, šperkári a kúpeľníci. V r. 1389 daroval Žigmund Luxemburský celé hradné panstvo do dedičnej držby Frankovi a Šimonovi, synom bána Kóňu zo Sečian. Zmena vlastníka sa čoskoro prejavila v postavení Topoľčian. Ak sa v predchádzajúcom období uvádzali ako regia civitas, koncom 14. a zač. 15. stor. sa stále častejšie uvádzali už len ako mestečko, oppidum. V roku 1431 sa Topoľčany dostali do priameho kontaktu s husitmi. Husiti ovládli mesto a z neho kontrolovali okolie. V roku 1435 husitské vojsko opustilo mesto za výkupné. Onedlho ho však opäť obsadilo bratrícke vojsko pod velením Jána Jiskru, ktoré sa v Topoľčanoch udržalo až do roku 1447.

V polovici 15. stor. sa panstvo rozdelilo na dve polovice a tento stav trval 150 rokov. Jednu polovicu vlastnili Országhovci, druhú Lossonczyovci. K zjednoteniu došlo roku 1601, keď sa Topoľčany stali majetkom rodiny Forgáchovcov. V priebehu 16. a 17. stor. sa celkový vývoj mesta vplyvom vojen, povstaní a tureckých vpádov značne pribrzdil, hlavne v demografickom vývoji. Počas týchto dvoch stor. počet obyvateľov Topoľčian stagnoval. Z národnostnej stránky zostalo mesto čisto slovenským sídlom. Z náboženského hľadiska prekonalo dynamický vývoj. V druhej polovici 16. stor. väčšina obyv. prijala protestantizmus, no dôsledná rekatolizácia začiatkom 17. stor. urobila z mestečka takmer homogénne sídlo, v ktorom až na nepatrné výnimky dominovalo rím. kat. vyznanie. Na sklonku 17. stor. sa do mesta prisťahovali aj prví židia, ich hlavný prílev nastal v 18. stor. Obyv. Topoľčian si svoju existenciu zabezpečovali v prevažnej miere poľnohosp., ovocinárstvom a chovom dobytka. Pribúdali remeselníci, ktorí sa začali združovať do cechov. K najstarším patrí cech obuvníkov (artikuly z roku 1609). V priebehu 17. stor. je písomne doložená činnosť siedmich cechov a to čižmárov, krajčírov, remenárov, gombikárov, kožušníkov a klobučníkov. V 18. stor. sa Topoľčany stali významným obchodným a trhovým strediskom. V tomto období sa konalo už 9 jarmokov ročne a každý týždeň týždenný trh. V roku 1719 sa stali Topoľčany majetkom Petra Berényiho. Po ňom vlastnila panstvo jeho vnučka Katarína Gabriela, vydatá za Františka Jozefa Trauna. V 18. stor., v rokoch 1787 a 1790, postihli mesto ničivé požiare. Koncom 19. stor. začali pribúdať výstavnejšie budovy, najmä po tom, ako sa stalo sídlom slúžnovského okresu. Postavené boli budovy okresného súdu, župnej nemocnice, slúžnovského úradu, železničnej stanice a hotel Koruna. Pokojný život obyv. mesta v 19. stor. narušila epidémia cholery. V roku 1831 zomrelo na ňu v meste až 163 ľudí. Ďalšie vlny cholery zasiahli mesto v rokoch 1855 a 1866 (zomrelo 162 ľudí). Koncom 19. stor. sa z mesta stalo významné výrobné a obchodné centrum, k čomu ho predurčovala výhodná poloha. Tunajšie konské jarmoky boli vyhľadávané aj cudzincami. Koncom 19. stor. došlo aj k zmenám vo vlastníctve panstva, ktorého bolo mesto stále súčasťou. V roku 1855 prešlo do rúk Alžbety, vdovy po Jozefovi Erdődym. Jej dedičkou bola neter Alžbeta Mayerová, vydatá za Jakuba Mels Coloredo, od ktorej odkúpili panstvo v roku 1868 bratia Stummerovci.

Ako sídlo slúžnovského okresu sa stali Topoľčany najvýznamnejším regionálnym centrom stredného Ponitria. Dôkazom toho je aj usporiadanie hospodárskej výstavy v roku 1882. V tomto roku bol otvorený aj úsek železnice Nitra - Topoľčany, v r. 1884 úsek Topoľčany - Veľké Bielice a v r. 1896 bola trať predĺžená do Prievidze. V r. 1890 bolo vybudované prvé kúpalisko pri rieke Nitra. Telefón bol do mesta zavedený v roku 1905. Mesto bolo osvetlené plynovými lampami, od r. 1907 prebiehala elektrifikácia, v rokoch 1911 - 1912 bol postavený nový mestský dom. Vznikali významné podniky, napr. parketáreň Adolfa Schmidta, v meste pôsobilo niekoľko bánk, úverné družstvo atď. Rozmach mesta zastavila 1. svetová vojna. Po jej skončení v meste prebehli veľké rabovačky. V roku 1921 sa dovtedajší názov mesta Veľké Topoľčany zmenil na Topoľčany.

Roky 2. svetovej vojny by bolo mesto prežilo bez väčšej ujmy, na fašistický teror však doplatila početná židovská komunita, ktorá po mnoho desaťročí výrazne ovplyvňovala život mesta. Z koncentračných táborov sa vrátilo len zopár židovských obyv. mesta, ktorí zväčša vzápätí odišli do zahraničia a topoľčianska židovská obec prestala prakticky jestvovať. Po vojne sa Topoľčany začali meniť z obchodno-remeselníckeho mestečka na priemyselné centrum regiónu. Postavilo sa niekoľko nových závodov, jestvujúce sa rozšírili. Po celé desaťročia zamestnávali závody ako výroba nábytku, výrobca uhlíkových materiálov v bývalej ČSSR, odevné závody, závod na výrobu piva a hydinársky podnik nielen obyv. mesta, ale aj obyvateľov širokého okolia. V sedemdesiatych rokoch nastala rozsiahla výstavba a prestavba mesta, žiaľ, aj s negatívnym zásahom do zástavby historického jadra mesta. Rozšírená bola obchodná sieť, v roku 1969 sa začala výstavba novej nemocnice, pribudli nové sídliská a nové školy. V roku 1976 boli k mestu pričlenené obce Chrabrany, Tovarníky, Jacovce, Práznovce, Krušovce a Veľké a Malé Bedzany. Po roku 1990 sa tieto obce postupne osamostatnili s výnimkou Veľkých a Malých Bedzian. V súčasnosti sú Topoľčany centrom politického, spoločenského, kultúrneho i športového diania v okrese. Po roku 1990 sa v meste postavila nová autobusová stanica, železničná stanica, vybudovala sa pešia zóna v centre mesta, podchod pre chodcov popod železničnú trať, zrekonštruovaná bola mestská radnica a viaceré meštianske domy a postavený bol kláštor sv. Alžbety.
Demografia
Počet obyv. Topoľčian sa v minulosti vyvíjal takto: v r. 1787 - 1926 , v r. 1900 - 4944, v r. 1940 - 10242, v r. 1948 - 8857, v r. 1961 - 10436 a v r. 1970 - 13850 obyv. Vývoj obyv. po roku 1990 ovplyvňuje niekoľko faktorov. V prvom rade je to výrazne znížená pôrodnosť, zvyšujúca sa miera úmrtnosti na počet narodených, problémy s bývaním a zamestnaním. Spolu s Malými a Veľkými Bedzanmi majú v súčasnosti Topoľčany takmer 29 tisíc obyv. Z hľadiska národnosti tu vždy prevažovali obyv. hlásiaci sa k slovenskej národnosti. Z iných národností tu žili v menšom množstve Nemci a Maďari. Z hľadiska vierovyznania tu žili prevažne rímskokatolíci. V období 1. ČSR prevládala v meste drobná remeselná výroba, priemyselní robotníci pracovali v cukrovare, na parnej píle, poľnohosp. a sezónni robotníci na miestnych statkoch. Po 2. svetovej vojne sa mesto zmenilo z obchodno-remeselníckeho mestečka na priemyselné centrum. Štruktúra obyv. kopíruje tento stav, väčšina pracuje v priemyselných podnikoch, ďalší v obchode, službách a v sociálnej oblasti. Rozvinuté je drobné podnikanie.
Kultúrnohistorické pamiatky mesta
Stred centrálnej časti pôvodného historického jadra mesta, vyhlásenej v roku 1991 za pamiatkovú zónu, tvorí Námestie M. R. Štefánika, na ktorom sa nachádzajú tri kultúrne pamiatky (kostol, fara, radnica) a niekoľko ďalších kultúrnohistorických objektov. Rím. kat. kostol Nanebovzatia Panny Márie je najvýznamnejšou a dominantnou pamiatkou mesta. Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1285. Jeho súčasná podoba je výsledkom neskorobarokových úprav z rozhrania 18. a 19. stor., ktoré nasledovali po dvoch ničivých požiaroch v prvej polovici 18. stor. Rímskokatolícka fara je dvojpodlažný dom meštianskeho typu s pôdorysom v tvare písmena U, so sochou sv. Jána Nepomuckého v nike prednej fasády. Zadný trakt fary bol v 90. rokoch prebudovaný na kláštor sv. Alžbety. Budova radnice postavená v rokoch 1911 - 1912 bola v roku 1996 renovovaná. Je to impozantná, trojpodlažná secesná stavba s uzatvoreným nádvorím.

Najvýznamnejšou kultúrnohistorickou pamiatkou mimo pamiatkovej zóny je Kalvária. Stojí na svahu tvoriacom južnú hranicu mesta. Tvorí ju 14 kaplniek krížovej cesty, ktorej dominuje kaplnka Panny Márie v strede svahu s oltárom, krížom a pietou. Ďalšie pamiatky v meste sú: baroková kaplnka na Krušovskej ulici, niekoľko secesných meštianskych víl, objekty tzv. starej nemocnice, pomník padlým v 2. svetovej vojne na starom cintoríne a pred budovou gymnázia a socha pivovarníka pred pivovarom.
Vzdelávanie, kultúra a šport

Školstvo prechádza od 90. rokov traumatizujúcou krízou. Spôsobuje ju nedostatok peňazí, ale aj zotrvačnosť organizačných štruktúr. Zmeny sa uskutočňujú aj v strednom školstve, ktoré v súčasnosti reprezentujú 2 gymnáziá, obchodná akadémia, spoločná priemyselná škola drevárska, stredná zdravotná škola a niekoľko stredných odborných učilíšť. Od r. 1995 je v meste možnosť bakalárskeho štúdia na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity Bratislava.

Priamo v meste zabezpečuje kultúrny a spoločenský život Mestské kultúrne stredisko v objektoch Spoločenský dom a Dom kultúry. Aktívnu činnosť na poli zachovania kultúrneho dedičstva vyvíja Slovenský ústav pamiatok a Tribečské múzeum. O kultúrne dianie sa stará Tribečské osvetové stredisko a Tribečská knižnica. Prínosom pre kultúrny a umelecký život v meste je činnosť súkromnej Galérie na námestí a dvoch súkromných kníhkupectiev.

Do čulého kultúrno-spoločenského života aktívne prispievajú tradičné kultúrne podujatia, ako divadelná prehliadka Topoľčianska opona, Topoľčianska hudobná jar, Topoľčianska hudobná jeseň, Festival malých dychových hudieb, Topoľčianske hody, Petro-Pavlovský jarmok, Kultúrne leto, tanečná súťaž Topdancing a i. Aktívnu činnosť vyvíja dychová hudba Topvarka a tanečné súbory TOSUMA a NOVUM, ktoré úspešne reprezentujú mesto aj v zahraničí. Dlhé roky pôsobí na topoľčianskej kultúrnej scéne Spevokol učiteľov Topoľčianskeho okresu.

V meste sa aktívne rozvíja aj športová tradícia, predovšetkým vo futbale, stolnom tenise, vodnom póle, hádzanej, kulturistike, hokeji, basketbale. Športovcom, ale aj ostatným obyv. slúži niekoľko športových centier: zimný štadión, stolnotenisová hala, hádzanárska hala, futbalový štadión, tenisové kurty, krytá plaváreň a letné kúpalisko, niekoľko fitnescentier.
Hospodárstvo
Od roku 1990 prechádza široko diverzifikovaný priemysel v meste dramatickou reštrukturalizáciou. Životaschopnosť preukazujú firmy, ktoré sú spojené s medzinárodným kapitálom, ktoré sú schopné zavádzať moderné technológie, uplatniť náročnú personalistiku a získať zákazníkov. Popri tradičných spracovateľoch poľnohosp. produktov sú to logistické firmy zviazané s reťazcami nadnárodných spoločností. Z pôvodných podnikov pracujú transformovaná výroba konfekcie, ďalej výroba piva, podnik vyrábajúci produkty z uhlíkových materiálov, výroba a spracovanie hydinového mäsa, pozemné a inžinierske stavby, pekárne a cukrárne a výroba nábytku. Zahraničný investor postavil nový závod na výrobu káblových zväzkov a vodičov pre automobilový priemysel. V súlade s celoštátnou tendenciou sa aj v Topoľčanoch rozrastá pôsobnosť viacerých bankových domov, poisťovní a iných finančných inštitúcií.

Osobitnú kapitolu, určujúcu kvalitu života v meste predstavuje bytové hospodárstvo. Väčšina nájomných bytov prešla už do vlastníctva občanov. Mesto si ponechalo len zákonom stanovený podiel ako tzv. sociálne byty. Za ostatných desať rokov sa postavilo len niekoľko desiatok bytov, čo spôsobuje ich nedostatok. Očakáva sa pokles dopytu po bytoch ako dôsledok odchodu obyv. mesta do okolitých dedín.

Najrýchlejšie zareagovala na nové podmienky aj v Topoľčanoch obchodná sieť, v ktorej sa po privatizácii okamžite prejavila prevaha ponuky nad dopytom, na základe čoho sa štruktúra obchodnej siete ďalej formuje. Malé obchodíky postupne uvoľňujú miesto väčším s komplexnou ponukou tovarov. Najmarkantnejší je kvalitatívny a kvantitatívny výber v ponuke automobilov a služieb pre automobilistov. Na všetkých rozhodujúcich dopravných vstupoch do mesta sú vybudované moderné čerpacie stanice na pohonné hmoty s doplnkovými službami.
Rozvojové plány
Geografické a demografické obmedzenia, ktoré budú v budúcich rokoch formovať život Topoľčian, ponúkajú alternatívu pokojného, nedramatického života. Mesto má šancu, vzhľadom na modernú tradíciu, stať sa centrom dobrých zdravotných služieb a azda aj určitých špecializovaných študijných odborov, spočiatku stredoškolských. Budúce roky Topoľčian budú skôr hľadaním kvality než kvantity života.
M. č.: Malé Bedzany, Topoľčany, Veľké Bedzany.
Späť